Minister školstva Eugen Jurzyca nerozumie, prečo učitelia protestujú, keď „vedia, že v budúcom rozpočte sa ráta so slušným zvýšením platov." Dosť nevkusný čierny humor. Zvýšenie základného platu o 1,9%, s ktorým ráta rozpočet, považuje Jurzyca za slušné. Hovorkyňa Miriam Žiaková tvrdí, že to bude 40 eur. Nech rátam, ako rátam, necelé 2 percentá z necelých 800 eur mi vychádza na cirka 14 eur v hrubom, po zdanení slabých 10 eur. Jurzyca tvrdí, že ráta so zvýšením asi o 6%. Má to však háčik - za predpokladu, že školy prepustia 8% zamestnancov, z toho vyše 5000 učiteľov. Ani srnka netuší, ako prišiel na to, že na školách sa len tak povaľuje armáda učiteľov, školníkov, upratovačiek či kucháriek.
Krajiny EÚ investujú do školstva v priemere 6% HDP. Na Slovensku je to menej ako 4% - v tomto smere sme na chvoste. Podľa Jurzycu sú však naše legitímne požiadavky nereálne, „ak nechceme ísť gréckou cestou." Dorovnanie investícií do školstva na priemerných 6% je grécka cesta? Opäť pokus o žart? Skôr nedovidenie si za špičku nosa. V rebríčku úrovne kvality vzdelávacieho procesu nie je pred Slovenskom krajina, ktorá investuje do školstva menší podiel HDP. Za málo peňazí veľa muziky. Len z pocitu dobre odvedenej práce sa ale vyžiť nedá. Nadpriemerne náročná a spoločensky dôležitá práca si zaslúži nadpriemerné ohodnotenie. Máme byť elitou národa? V poriadku. Tak do nás investujte ako do elity.
Rapkáče, píšťalky, transparenty, reflexné vesty, megafóny - to sme tu mali už niekoľkokrát. Účinok? Minimálny. Alternatíva? Existuje - časovo neobmedzený ostrý štrajk. S akou ľahkosťou rok čo rok politici verbálne vyzdvihujú vzdelanie ako jednu z priorít. Vraj aby sme len neskladali autá a LCD-čka pre zahraničné firmy. A keď príde na lámanie chleba - ten, kto by mal za školstvo najviac brojiť, oponuje gréckou cestou. Keby to nebolo také smutné, hádam by to bolo aj vtipné.