Aj Veronika, žiačka zo Sekundy, sa ponúkla, že jej mama mi vypomôže. „Výborne,“ pochválil som ju a dal som jej jeden zo svojich pracovných listov.
O dva dni prišli za mnou do kabinetu dve Veronikine kamarátky. Bolo to cez prestávku pred mojou hodinou v ich triede. „Pán profesor, my sme prišli..., viete..., Veronika sa vám to hanbí povedať... Ten pracovný list, ktorý ste po nej poslali prefotiť... Ona si ho doma vyložila na stolík, odišla von a jej malá sestra s ním toto porobila...“ vyjachtali dievčatá a podali mi pracovný list. Bol počmáraný temperkami, zafúľaný od jogurtu, dokrčený, dokonca boli na ňom prilepené škrupiny z vajíčok. Hotové „umelecké dielo“. Zostal som ako obarený. Hneď som si uvedomil, že to spravili úmyselne ony, nie malá sestra. Navyše som vycítil škodoradosť v ich hlase a vo výraze tváre. V zlomku sekundy som sa musel rozhodnúť, či im dám najavo, že mi je jasné, že to spravili úmyselne, alebo sa budem tváriť, že som im ich vymyslenú verziu zhltol i s navijakom.
„Hmm...Takže malá sestra. No dobre, čo sa dá robiť.“ Prepustil som ich bez jediného slova výčitky, ale bol som z toho riadne vykoľajený. „Kde robím chybu, že si toto ku mne dovolia 12-ročné žabky? Príliš som si ich pripustil k telu? Veď doteraz som s nimi dobre vychádzal, takmer kamarátsky. Toto je ich odplata? Takýto primitívny vtip na môj účet?“ uvažoval som. Rozčarovaný som kráčal chodbami školy do ich triedy na hodinu. Povedal som si, že nedám pred nimi najavo nič z toho, čo mi víri v hlave. „Mláti s nimi puberta, snažia sa predvádzať pred spolužiakmi a mladým učiteľom, len to tentoraz trochu prehnali, neber si to osobne,“ upokojoval som sa.
Keď som sa posadil za katedru, prišla za mnou Veronika. „Pán profesor, priniesla som vám tie pracovné listy,“ povedala a podala mi obal s úhľadne založenými kópiami, akoby sa nechumelilo. Po druhý raz v priebehu niekoľkých minút som ostal ako obarený. „Takže takto to teda je,“ vravel som si v duchu, „podcenil som ich. Vymysleli to tak rafinovane, aby bol aj vlk sýty, aj ovca celá.“ „Ale veď nie je ani prvý apríl,“ prehovoril som k nim s úľavou. Doprial by som vám vidieť ten šibalský výraz na ich tvárach. Tešili sa, že im to tak klaplo a že som to celé zobral športovo. Ukážkovo predviedli, ako sa dá zavtipkovať na úkor učiteľa pri zachovaní vzájomného rešpektu.