To sa mi aj podarilo – iba v decembri som musel obmedziť tréning na jeden týždeň kvôli viróze.
Október sa niesol v znamení oddychu po maratóne v Košiciach, po ktorom som neabsolvoval ani žiadne kratšie preteky, len som zľahka rekreačne vyklusával. V novembri som postupne začal pridávať na týždenných objemoch a v decembri som už nabehal cez 400 km. Na prelome rokov som počas štyroch týždňov aplikoval osvedčený 9-dňový tréningový cyklus s tromi náročnejšími behmi (úseky, tempo, vytrvalosť), medzi ktorými som 2 dni voľne klusal – napríklad intervalový beh 4 x 2 km v polmaratónskom tempe, tempový beh na 12 km v maratónskom tempe, dlhý beh nad 20 km stredným úsilím, medzitým voľné behy v dĺžke okolo 14 km v rekreačnom tempe. V mrazivom a často i veternom januári som nabehal 421 km, z čoho asi 25 % tvorila kvalita (beh v približne maratónskom tempe), zvyšok voľný klus.
Od polovice januára som prešiel na 7-dňový cyklus – 3 náročnejšie + 3 ľahšie tréningy s jedným voľným dňom vyplneným posilňovaním. Vo februári som sa snažil udržať vysoký objem a zároveň zvýšiť pomer kvality na 30 %. V marci som už objem postupne znižoval a sústredil som sa najmä na kvalitatívne behy. 4 týždne pred maratónom som sa otestoval na svojom najťažšom a najdlhšom tréningovom behu – 28 km, v rámci toho polmaratón v čase pod 1:35. To som už tušil, že magickú 3-hodinovú hranicu amatérskych bežcov zrejme nepokorím. V posledných týždňoch som akosi horšie spával, čo sa prejavovalo v slabšej regenerácii a pri náročnejších behoch som sa cítil ako vybitá batéria. Aj v záverečných dňoch pred maratónom, keď som znižoval tréningové dávky, som necítil potrebný príval energie; skrátka „nebežalo sa mi to samé“, chýbala tomu iskra, ľahkosť.
V noci pred dňom D som sa žiaľ vyspal ešte horšie ako zvyčajne. Počasie ma tiež nepotešilo. Na štarte o 10. hodine bolo síce príjemných 16 stupňov, postupne však ortuť teplomera vystúpila až na 24 stupňov, čo pridá k optimálneho času zopár minút aj najlepším bežcom. Zmeny na trase – 4 krát prebeh cez most (prevýšenie) a 2 krát cez park (viacero ostrých zákrut) – maratón možno spestrili, ale tiež pridali zopár desiatok sekúnd k výsledným časom. Už na štarte som sa rozhodol, že nebudem riskovať a oželiem útok na čas pod 3 hodiny, ktorý by sa aj tak za daných okolností nevydaril a v závere by som sa vytrápil. Takto som si to aspoň relatívne užil a nakoniec z toho bol výsledný čas 3:06:57 a celkové 80. miesto z takmer 1100 účastníkov maratónu. Je to môj tretí najlepší čas (po 2:55:44 a 3:01:37 ešte z roku 1995) a najlepší čas od roku 2015, kedy som po 18 rokoch začal opäť behávať na výkonnostnej úrovni.
Ambíciu zabehnúť ešte aspoň raz maratón pod tri hodiny som zatiaľ nenaplnil, ale nespokojný byť nemôžem. Naopak, aj vďaka tejto polročnej maratónskej ceste si stále viac uvedomujem, že zdravie a fyzická a duševná pohoda musia mať prioritu a netreba pri športovaní „tlačiť na pílu“. Hoci nemyslím, že som trénoval na maximum, rezervy tam ešte boli a moje problémy so spánkom možno s behaním nesúvisia. Každopádne, dostal som sa na križovatku – čo ďalej s behaním. Nechám tomu voľný priebeh. Chcem si beh najmä užívať, neviazať sa na predpísané tempá, behať viac pocitovo. Začína sa nová etapa mojej maratónskej cesty, ktorá môže byť nemenej podnetná a zaujímavá. A čo bude v cieli? Ten je predsa už tu a teraz.
