„Čauko, tak ako?“
„Pohoda. Všetko som opísala od spolužiaka. Potom tam prišla aj naša anglinárka a povedala nám niektoré odpovede. A ty ako?“
„Na teste som voľačo mal, ale sloh som dovrzal. Mal som ho krátky. Nevieš, či sa rátal aj ten úvod do počtu slov? S tým by mi to stačilo. Najprv nám povedali, že sa to bude rátať, ale na konci povedali, že sa to nebude rátať.“
„Nám povedali, že by sa to nemalo rátať. Ináč, ten sloh bol trápny. Segra mi ho doniesla cez prestávku hotový a ja som ho len prepísala. Aj tie témy zo sloviny boli trápne. Ľahšie už ani nemohli dať. Celá maturita je o ničom. Áčkari mali niektoré cvičenia presne rovnaké ako béčkari.“
„Ešte ústna a bude to v suchu.“
„Neboj, však nám to nejako dajú. Nechcú nás mať na krku ešte jeden rok. Niečo im tam zahaluzíš a nechajú ťa prejsť.“
„Aha, už nám to ide...“
Takže: Načo sa vyhotovujú dve verzie testu, keď aj tak všetky položky sú rovnaké a takmer všetky položky sú uvedené v rovnakom poradí a nezabraňujú žiakom odpisovať?
Prečo vykonávajú administráciu a dozor pri maturitných písomkách domáci učitelia, ktorí často nechajú študentov odpisovať? (Predseda maturitnej komisie, ktorý je z inej školy, nemôže byť naraz vo všetkých triedach.)
Ako je možné, že v triede bola učiteľka angličtiny počas maturitnej písomky z angličtiny? Kde je jej morálka, keď radí študentom správne odpovede na maturitnej skúške?
Odkiaľ zohnala maturantkina sestra zadanie pre internú písomnú skúšku (sloh) v takom časovom predstihu, že ho stihla ešte pred administráciou vypracovať?
Ako je možné, že ŠPÚ (Štátny pedagogický ústav, ktorý môj kolega dnes promptne premenoval na „Štátny patologický ústav“) v zadaní neuvedie, či sa úvod dopisu uvedený v zadaní (cca 30 slov) bude pri hodnotení zahŕňať do stanoveného počtu 180-200 slov?
Prečo sú každý rok niektoré úlohy pre úroveň A totožné s úlohami pre úroveň B, keď skúška z úrovne A má byť náročnejšia?
Objektivita maturitnej skúšky stále výrazne pokrivkáva – vďaka prešľapom ŠPÚ, ale žiaľ i kvôli falošnej „pomocichtivosti“ niektorých učiteľov.
